Lenka Ilavská-Litvinová – najúspešnejšia cyklistka v histórii Slovenska.

Poprosím Ťa o krátky životopis aj s prehľadom úspechov.

Pochádzam z Liptova. Narodila som sa v Liptovskom Mikuláši, ale krásne detstvo som si vychutnala v Poprade a vo Važci u starých rodičov. Po stredoškolských štúdiách som odišla na univerzitu do Prešova, kde som vo svojich 18 rokoch začala aj s kariérou cyklistickej pretekárky. Počas 12 rokov vrcholového športu som sa 7x zúčastnila MS, 1x OH v Atlante, kde som absolvovala preteky jednotlivkýň, časovku a crosscountry. Medzi moje obľúbené preteky patrili hlavne etapové preteky ako Giro d´Italia, Tour de France, Tour de Styria a mnohé iné. Na etapových pretekoch som bola 109 – krát do tretieho miesta, získala som 16 víťazstiev na pretekoch svetovej klasifikácie UCI (Medzinárodná cyklistická únia), v r. 1993 som si priniesla víťazstvo z Giro d´Italia, roky nato 4. a 6. miesto. Medzi moje úspechy radím aj 10. miesto na Tour de France a umiestnenia do 10. miesta(5., 8., 9., 10) v celkovom hodnotení SP. Darilo sa mi aj na domácich cestách, keď na Veľkej cene Prešova som obsadila dvakrát prvé miesto a raz druhé a tretie miesto. Vrcholom boli tri štarty na OH v Atlante.

Ktorým športom si sa venoval/a v detstve a kedy si sa vlastne začala venovať športu a ako si sa k nemu dostala ?

V detstve som často inklinovala ku chlapčenským činnostiam a športom. Klince, kladivo som mala radšej ako bábiky. Aj na Vianoce od Ježiška som žobronila nákladné auto na baterky, nie spiacu bábiku. Mojím ťahúňom bol starší brat, ktorý vymýšľal typické chlapčenské zábavky. Vďaka rodičom som bola stále v pohybe, keďže sme chodili často lyžovať, korčuľovať, otec ma brával na futbal či hokej, nebola mi cudzia ani tenisová raketa a samozrejme môj prvý bicykel Pionier. S ním by som aj spávala. Rada som sa na ňom preháňala po dedine u starých rodičov vo Važci. Školské prázdniny nemohli byť ani deň bez pohybu. Nebola som členkou žiadneho športového klubu. Všestrannosť, ktorá mi bola veľmi nápomocná pri neskorších prvých ozajstných tréningoch a na ktorú nedám dopustiť, som v detstve dostala do vienka úplne prirodzene, nenásilne a s radosťou.

Ako si sa dostala k ženskej cyklistike a ako sa Ti podarilo presadiť sa vo svete?

K ženskej cyklistike som sa dostala ako 18ročná po príchode na vysokoškolské štúdiá do Prešova, kde som v r. 1990 začala na univerzite študovať učiteľstvo s aprobáciou slovenský jazyk – telesná výchova. Popri učení som hľadala aj nejaké možnosti trávenia voľného času, a keďže v Prešove v tom čase existoval jeden z najlepších cyklistických klubov, tak som sa doň prihlásila. Veľmi som túžila mať vlastný bicykel a tam mi ho dali. Nemala som veľké ambície, veď o cyklistike, pretekoch či športovom tréningu som nevedela absolútne nič. Pre mňa bolo dôležité, že som mala svoj bicykel.

Každodenný tréning bol pre mňa neuveriteľným dobrodružstvom.

Ale už po prvom roku pravidelného tréningu som vyhrala prvé preteky a presadila sa medzi vtedajšími reprezentantkami Československej federatívnej republiky. Postupne sme ako družstvo žien začali obchádzať svetové poháre v zahraničí, kde v konkurencii špičkových pretekárok sme zbierali prvé skúsenosti. Tie sa zúročili už v r. 1993, kedy v čase už  samostatného Slovenska som vyhrala ženské Giro d´Italia a 3 ďalšie etapové svetové poháre a v celkovom svetovom rebríčku som skončila na 5. mieste.

Kde si prvýkrát okúsila chuť ozajstných pretekov ?

Prvý svetový pohár som okúsila v Nemecku. Rýchlosť, taktika, spôsob pretekania, vnímanie vetra či frekvencia točenia pedálov – všetko, čo k cyklistike patrí, som sa učila na tréningoch, ale najlepšou školou boli pre mňa predsa len preteky svetového formátu, a to najmä Giro d´Italia a Tour de France.

Kde všade si pretekala a spomeň svoje najväčšie úspechy.

Najčastejšie sme pretekali v Európe, v krajinách, kde má aj ženská cyklistika svoju bohatú históriu (Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Belgicko, Rakúsko, Nemecko, Česká republika). Samozrejme sme si po body do svetového pohára a do klasifikácie na OH zašli aj na preteky do Austrálie, USA či Nového Zélandu. Často sme tri mesiace trávili na cestách, dva týždne doma a opäť tri mesiace mimo domova.

Porovnaj tréningové procesy a podmienky v časoch Tvojej aktívnej činnosti s tréningami pretekov z iných krajín.

Niekedy sa mi zdá, že porovnávam neporovnateľné. Kým my sme počas presunov z jedného svetového pohára na druhý spávali v aute, iné pretekárky si zaplatili hotel a regenerovali pod teplou perinou. Kým my sme po etape čistili bicykle, lebo sme si z finančných dôvodov nemohli zobrať mechanika, iné už boli dávno po masáži.

Tréningový proces bol však veľmi kvalitný. Často sme trénovali s mužmi alebo juniormi. Odpustené sme nemali nič. Práve naopak, keď sme chceli konkurovať vo svete ženám, tu sme museli trénovať s mužmi. Sezóna začínala pre nás v marci a končila koncom októbra. Zima bola postavená na všestrannosti(beh, futbal, hokej, posilňovanie, gymnastika, bežky, plávanie). Neraz sa stávalo, že z bežiek sme išli rovno do sediel a na preteky, kým pretekárky z iných krajín už mali v nohách tisíce najazdených kilometrov v teplých poveternostných podmienkach.

Istý čas si bola vo Francúzsku. Čo si tam robila?

Hľadala šťastie, cestu, ako sa naučiť moju obľúbenú francúzštinu a hlavne možnosti pokračovať v cyklistickej kariére. Na Slovensku v čase, keď som sa rozhodla odísť, už neboli podmienky na to, aby som v psychickej pohode dokázala zvyšovať výkonnosť a prinášať pre klub a krajinu výsledky. Jednoducho prišiel čas odísť, urobiť zmenu a pohnúť sa nielen výkonnostne, ale najmä bytostne vpred.

Tam som sa zúčastňovala nielen rôznych cyklistických pretekov, ale aj pretekov v duatlone, v rámci ktorých som sa ako cyklistka musela naučiť skĺbiť dva športy(beh aj cyklistiku). Zlatou bodkou za účinkovaním v zahraničí boli Majstrovstvá sveta v dlhom duatlone v Rakúsku, z ktorých som si odniesla 3. miesto.

Pozastavilo Ťa počas športovej kariéry nejaké ochorenie ?

Aj teraz klopem silno na drevo – počas kariéry som sa vyhla vážnejším pádom. Len raz som mala rozbitú a zašívanú hlavu, ale to beriem ako ponaučenie a bez prilby už na bicykel nesadnem.

Jedinou čiernou spomienkou mi však ostala spomienka na salmonelózne ochorenie, kvôli ktorému som nedokončila Majstrovstvá Slovenska v preteku jednotlivkýň a z trate som putovala rovno do nemocnice.

Ako si riešila počas kariéry svoje ochorenia, čo Ti pomáhalo a čo robíš , aby si nebola chorá ?

Základom bola prevencia. Samozrejme nie vždy stačila a vírusovým ochoreniam som sa nevyhla ani ja. Zvýšená vitaminizácia, povinný oddych, výdatný spánok ma však rýchlo dostali do tréningového reálu. Len veľmi vážne zápalové ochorenia boli liečené antibiotikami. Kým vtedy som oddychom liečila choroby, teraz sa snažím vykonávať pohybové aktivity nielen na získanie kondície, ale hlavne na udržanie zdravia.

Cvičíš a cvičila si počas kariéry kompenzačné, strečingové, prípadne iné cvičenia a koľkokrát za týždeň ?

Kompenzačné cvičenia som v tej dobe nerobila, ale strečingové boli súčasťou každého rozcvičenia alebo regenerácie hneď po skončení tréningu, resp. počas voľného dňa.

Akú máš stravu ? – prevaha mäsa, zeleniny, ovocia..?

Strava bola a je pre mňa rovnako dôležitá ako tréning či spánok. Počas kariéry som z domu bez mamkinho makovníka a jablčníka ani neodišla. Škoda len, že sme ich zhltli ešte pred hranicami republiky.

Mám rada pestrosť ako v tréningu, tak aj v stravovaní, takže zastúpenie mäsa, zeleniny, ovocia, chleba, zemiakov, mliečnych výrobkov a iných potravín v mojom jedálničku nie je stereotypné. Zachovať vyváženosť je však pri terajších povinnostiach niekedy problém. Vyberám však potraviny, ktoré mi svojou nutričnou hodnotou, pokryjú energetický vydaj počas celého dňa.

Akú si mala regeneráciu, ako si oddychovala a koľkokrát za týždeň si trénovala ?

Tréningová záťaž súvisela s jednotlivými obdobiami prípravy. Prechodné, prípravné či hlavné obdobie – každé malo svoje špecifiká. A tak, kým v prechodnom období som viac – menej tréning považovala za aktívny odpočinok, v prípravnom sa jednotlivé dni napĺňali jednofázovým až štvorfázovým tréningom a v hlavnom období bolo tréningové zaťaženie korigované hlavne voči pretekom.

A keďže nie som perpetuum mobile, oddych som mala veľmi rada. Regenerácia tela prebiehala formou masáží, vodného kúpeľa, plávania, saunovania. Na regenerácii duše sa podieľali moji rodičia a teplo rodinného krbu. Priatelia, ktorým som nemusela vysvetľovať, prečo som skončila x-tá a prečo forma klesla v nepravej chvíli. Dobrá kniha, ktorá mi často odpovedala na otázky, že šport, ktorý robím, nie je jediným zmyslom života, ale je len jeho súčasťou.

Veľa vrcholových športovcov sa po skončení kariéry pokúša uplatniť ako tréneri. Neláka ťa táto myšlienka, prípadne nechcela by si založiť vlastný cyklistický tím ?

Samozrejme, že moje prvé myšlienky viedli práve týmto smerom. Odovzdať všetko získané cyklistické bohatstvo iným – od detí, cez mládež až po veteránov. Ľuďom, ktorí sa chcú zúčastniť nejakých pretekov a pritom prežívať radosť z pohybu, ľuďom, ktorí si chcú cyklistikou zlepšiť kondíciu, ľuďom, ktorí sú úplní začiatočníci a mnohým iným.

Športový tréning je však určený pre tých ambicióznejších. Jeho zákony a pravidlá, ale hlavne význam pohybu ako takého sa však dajú citlivo odovzdať všetkým ľuďom, ktorí len potrebujú začať, rozbehnúť sa, pochopiť jeho podstatu a dôležitosť v ich hodnotovom rebríčku.

Ako žiješ teraz, keď máš malého syna? Zašportuješ si? Bicykluješ alebo sa venuješ iným športom?

Aj keď pohyb je súčasťou môjho životného štýlu, nie vždy sa k nemu v rámci dňa či týždňa dostanem. Náplň pohybovej aktivity mi často stanovuje môj 3ročný syn, s ktorým trávim prakticky všetok svoj voľný čas.
Zašportovať si – to pre mňa znamená „vyvetrať si“ hlavu. Na to však skoro vôbec nepoužívam bicykel. Mojím “ventilom“ sa stal beh. V prírode po lesných chodníkoch, popri rieke, po lúkach vychutnávam každý došľap, počúvam vlastný dych a šumenie vetra a len tak každým krokom relaxujem. V zime neodolám bežkám. A keďže vyučujem telesnú výchovu, tak sa dám študentmi zlákať ku florbalu, volejbalu či iným aktivitám.

Aké máš motto, alebo hlavnú myšlienku, aby si si sa čo najdlhšie udržala v dobrej fyzickej aj psychickej kondícii?

Snažím sa byť optimista. Odpoveď na otázku však otočím. Je to práve pohyb, ktorý ma neuveriteľne dobíja a pomáha na udržanie kondície potrebnej nielen na zdolávanie osobných rekordov, ale hlavne na udržanie si zdravého rozumu v ťažkých životných situáciách, pri strese v práci, na ulici, za volantom…. . Vďaka pohybu sa mi ľahšie smeje na ľudskej hlúposti.

Ďakujeme za odpovede na otázky …

MUDr. Bergendiová Katarína, PhD
www.abysportnebolel.sk