Veronika Vadovičová – „Prekážky sú na to, aby sa prekonávali…“

Slovenská reprezentantka v športovej streľbe telesne postihnutých Veronika Vadovičová bude na konferencii …:-)

Aj tie najhoršie rozhodnutia Vás môžu priviesť ku šťastiu.

S dvadsaťdeväť ročnou Veronikou som sa spoznal už na základnej škole. Pamätám si ju ako utiahnuté, tiché dievča, ktoré však bolo vždy ochotné pomôcť druhým a to aj napriek svojmu handicapu. Dnes už z nej však je sebavedomá, vyrovnaná a spokojná mladá žena, ktorú pozná takmer celý svet.

Ako by si sa charakterizovala?

Som človek, ktorý sa snaží žiť hlavne pre prítomnosť, ale spomínam aj na chyby z minulosti, z ktorých by som sa chcela v v budúcnosti vyvarovať. V každej situácii sa snažím byť sama sebou a všetko riešiť podľa najlepšieho svedomia a vedomia. Vďaka handicapu som si uvedomila, že bez podpory druhých by som sa nedostala tak ďaleko. Preto sa aj snažím byť vždy nápomocná komukoľvek, kto to potrebuje. Nikdy totiž nevieme, čo všetko nás môže tento človek naučiť a kam nás to posunie.

Ako vnímaš svoj handicap, ovplyvňuje ti život?

Narodila som sa v malej dedinke Šelpice pri Trnave. Mám dvoch starších bratov. Narodila som sa s rázštepom chrbtice. Moji rodičia a príbuzný sa o mňa vzorne s príkladom starali, za čo im dnes vďačím za to aká som. Na základnú školu som chodila do vedľajšej dediny Bohdanovce nad Trnavou a potom do Trnavy. Gymnázium som absolvovala v Bratislave v integrovanej škole. Potom som išla študovať do Olomouca na fakultu telesnej výchovy a športu. Neskôr som začala študovať aj sociálnu prácu.

Handicap a vozík sú mojou súčasťou. Život bez nich by som si nevedela predstaviť, lebo som ho nikdy nezažila. Začiatky boli možno síce trochu ťažké, ale všetko závisí aj od ľudí, ktorých máte okolo seba. Oni sú totiž tí, ktorí ťa ťahajú dopredu a nútia prekonať samého seba. Z počiatku sú to len rodičia, neskôr sa pripoja i kamaráti. Niekedy stačilo len to, že ma zobrali na diskotéku, alebo do kina. S ich podporou som sa naučila prekonať aj prekážky, na ktoré by som si sama netrúfla.

Nevnímam to tak, že by som sa nejako odlišovala od ostatných. Som taká, ako ostatní, len s tým rozdielom, že mi všetko trvá o niečo dlhšie. Smeje sa. K tomto postoju ma však priviedli rodiča. Oni boli prví, ktorí ma prijali takú, aká som a ja ja sa snažím brať život tak, ako je. Každý predsa máme nejaké obmedzenie, len to moje je vidieť voľným okom.

Pamätám si ťa, ako utiahnuté, tiché dievča. Dnes na mňa pôsobíš ako sebavedomý a vyrovnaný človek. Kedy nastal zlom v tvojom živote?

Určite to bolo na strednej škole, keď som musela odísť na internát do Bratislavy. Čo som vtedy považovala najhoršie možné riešenie, sa časom ukázalo, ako moja cesta za šťastím. Pamätám si, ako veľmi som bola proti tomu, študovať niekde ďaleko, preč od domova. Nevedela som si predstaviť, ako budem existovať bez podpory rodiny a najbližších. Nemala som však na výber. Na gymnázium v Trnave ma nezobrali a ja som nechcela strácať čas v deviatej triede. Tak som nastúpila na Mokrohájsku v Bratislave, čo je škola pre handicapovaných, s tým, že časom prestúpim späť do Trnavy. Ako som sa však musela spoliehať sama na seba, uvedomila som si, že ma to donútilo naučiť sa veľa vecí. Odrazu som vedela sama napríklad cestovať, pripraviť si jedlo… Dávalo mi to pocit slobody a takej vzpruhy, bola som sama na seba pyšná. Rozhodla som sa tam zostať, lebo som bola zvedavá, čo všetko ešte dokážem. V zlome rozhodnutia, kedy som sa začala baliť, že odchádzam ma zastavila spolubývajúca. Odvtedy sme sa stali najlepšie kamarátky počas zvyšku štúdia.

Chodievala si domov len cez víkendy, nebála si sa straty zázemia?

Na strednej škole sa mi otvorili nové obzory. Tým, že tam študovali ľudia z celého Slovenska, rozšíril sa mi okruch kamarátov. Je pravda, že doma som už po štyroch rokoch štúdia  nikoho nepoznala. Všetci známi boli odrazu ďaleko a to bol jeden z dôvodov, prečo som to tu tak nerada opúšťala. V živote sa však musíme naučiť z každej situácie vyťažiť to najlepšie a prijať možnosti, ktoré sa  ponúkajú.  Tento problém som sa rozhodla vyriešiť po svojom. Sadla som za internet a na sociálnej sieti som sa zoznamovala s rôznymi ľuďmi. Časom sme sa stretli a s mnohými z nich sa priatelím  dodnes. Väčšine som však urobila mierny šok. Chcela som, aby ma najprv spoznali len ako bežnú Veroniku, preto som im nepovedala, že som handicapovaná. Zistili to až na stretnutí, alebo chvíľku pred ním.

Ako si sa dostala k streľbe, inklinovala si k športu?

Ako malá som rada pozorovala hviezdy. Zo športov som akurát pozerávala formule, skoky na lyžiach a krasokorčuľovanie  Nikdy ma nenapadlo, že by som sa mohla venovať nejakej fyzickej aktivite ..:-).

Ktorým športom si sa venoval/a v detstve a kedy si sa vlastne začala venovať športu a ako si sa k nemu dostala ? Ktorým športom okrem streľby sa ešte rada venuješ ?

V detstve som chodila iba často na rehabilitácie. To je síce od športu ďaleko, ale vštepilo mi potrebu pohybu. Neskôr som obpozerávala od brata fitnes. Čítala som časopisy a podľa nich som cvičila v jeho domácej posilňovne. Šport ako taký som pozerala iba v TV. Aj od telesnej výchovy počas celej základnej školy som bola oslobodená.

K športu som sa dostala až na strednej škole. Tam som musela chodiť na telesnú a hneď zo začiatku som absolvovala aj svoj prvý lyžiarsky kurz. Tam som sa paradoxne dostala k športovej streľbe. Potom v rámci voľného času som chodila aj na atletiku a do posilňovne /moje najobľúbenejšie miesto na internáte, kde som strávila veľa času/. Moja trénerka ma motivovala k športu. Neskôr ma zoznámila s Univerzitou Palackého v Olomouci, kde môžu študovať aj ľudia so ZP. Na prijímačky som sa musela naučiť aj plávať a tam som už potom v rámci štúdia prechádzala rôznymi športmi. Potom sa mojou záľubou stal hand-bike, a lyžovanie na monoskách a plávanie. S kamarátmi sme boli dobrá partia a tak sme čo najčastejšie tieto športy vykonávali.

Pozastavilo Ťa počas športovej kariéry nejaké ochorenie ?

Dosť často. A práve vždy pred veľkými pretekmi. Dva krát som kvôli ním podpísala reverz v nemocnici a išla na preteky – našťastie vždy sa to vyplatilo.. 🙂 .

Ako riešiš svoje ochorenia, čo Ti pomáha a čo robíš , aby si nebola chorá ?

Chrípky a nachladnutia ma obchádzajú. Asi mám dobrú imunitu a správnu životosprávu.

Cvičíš kompenzačné, strečingové, prípadne iné cvičenia a koľkokrát za týždeň ?

Strečujem hlavne v posilňovni pred a po cvičení.

Akú máš stravu ?  – prevaha  mäsa, zeleniny, ovocia..?

Som hlavne mäsový a zeleninový typ človeka. Sladké jedlá a čokolády mi veľmi nechutia. Okrem ovocia. To mám tiež veľmi rada.

Akú máš regeneráciu, ako oddychuješ  a koľkokrát za týždeň trénuješ ?

Tréningy záležia od obdobia. Či súťažného, alebo mimo súťažného. A tiež od voľného času. Pred pár rokmi to bolo denne plávanie, hand bike, posilňovňa a strelnica. V súčasnej dobe chodím do posilňovne 2x do týždňa, a 3-4 krát na streľnicu. Regenerovať chodím do sauny, bazéna ale najviac sa zrelaxujem doma vo vani.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech? S dobrými výsledkami prišla aj istá sláva, ako ju vnímaš?

Každý pretek je úspech, nehladiac na výsledky či medaile. Tie prídu aj samy. Dôležité je totiž to, aby ste sa  na každej súťaži niečo naučili a niečo si z nej odniesli. Mám šťastie, že robím prácu, ktorá je zároveň aj mojim koníčkom. A čo sa týka slávy? Streľba je moja profesia, ku ktorej patrí aj styk s médiami. No nie som ten typ, ktorý by ich vyhľadával. V podstate som stále taká, akú si ma pamätáš. Obdivujem ťa. Ja by som  len tak nedokázala robiť rozhovor s cudzími ľuďmi. Nedokážem sa na ulici spýtať ani to, koľko je hodín. Smeje sa.

Na druhej strane som rada, ak náhodou niekoho motivujem. Ja sama sa totiž inšpirujem inými. Pozorujem ľudí aj vo svete, ich vlastnosti. Ak sa mi nejaká páči, snažím si ju osvojiť.

Vedela by si si predstaviť život bez streľby?

Život je nevyspytateľný. Keby by mi zavrel strelecké dvere, znamenalo by to, že by mi ponúkol iné  možnosti. A kto vie? Možno by som vďaka iným príležitostiam bola ešte šťastnejšia. Preto sa nebojím žiadnych výziev.

Precestovala si takmer polovicu sveta, zažívaš to, o čom mnohí zdraví ľudia len snívajú. Aké máš ciele do budúcnosti?

Nie som človek, ktorý by si život plánoval dopredu, ale určite by som sa chcela udržať v najlepšej špičke strelcov. Nechcem sa však viazať na nejaké sny. Takto sa aspoň môžem tešiť na to, čo mi prinesie každé nové ráno.

Netikajú ti ešte biologické hodiny?

S partnerom som rok a pol. Zatiaľ si užívame jeden druhého. Je to krásne. Spojili sme dva odlišné svety. Navzájom sa učíme o veciach, ktoré prinieslo toto spojenie. Netreba to uponáhľať. Najkrajšie veci mi aj tak život priniesol nečakane.

Aké máš motto, alebo hlavnú myšlienku, aby si  si sa čo najdlhšie udržala v dobrej fyzickej aj psychickej kondícii ?

Mám viacero takých, s ktorými sa riadim v živote.

Napríklad:

„Včerajšok je história, zajtrajšok je tajomstvo a dnešok je dar. „

„Nič neodkladaj na zajtra, čo môžeš urobiť dnes.“

„A Nič nepozná ten, kto pozná všetko rovnako.“

Ďakujem za rozhovor …:-)